Formát A6, vychádza vo februári 2009
UKÁŽKA:
... Stojíme pred bráničkou rodinného domu na konci ulice. "Zazvoň!" Aj chcem, ale majú nejaký nový zvonček, ktorý aktívne mení polohu. So mnou ale nevybabre a na tretí krát triafam. Za chvíľu prichádza spolužiačka Eva a už z diaľky kričí "Už môžeš ten zvonček pustiť!" Aha...
Keď príde k bráne a zbadá našu štvorku, postrehnem na okamih v jej očiach nový výraz (prekvapenie? strach?...). Odomyká bránu a svižko kráča pred nami (zdá sa mi to, alebo sa Peter predo mnou potkýna o vlastné nohy?) Vchádzame do domu. "Kde... kde máte kúple... kulpe... teda kú-peľ-ňu?" "Počkajte, chlapci...." Evka sama otvára kúpeľňu, nakloní sa nad vaňu, namieša si vodu takú akurát a pustí si trocha na hlavu. "Ešte vyšííbááť..." Aj tu si Evka pomôže. Vytrháva korbáč z mojej trocha ťažkopádnej ruky a jemne si pobúcha po lýtkach. "Poďte, dáte si niečo..." Vedie nás do obývačky a čakáme na pohostenie. Dávajú nám chlebíčky a nejakú oranžovú limonádu. "A koňačik nebude?"
Poznámka ostala nevypočutá. Beriem si chutne vyzerajúci koláčik. Chytám ho za šľahačku a koláčik sa rozpadá na koberci. "Tak hádam aby ste šli ďalej, chlapci, ešte vás určite toho čaká veľa..." Snaží sa nás vyprevadiť Evkina mama. "Ále, ani nie, už len Radina... Teda, Darina..." Napriek tomu sa dvíhame (ešte si beriem koláčik z koberca na cestu) a odchádzame. Peter vstáva z gauča a pri odchode prekonáva prekážky - kreslá neobchádza, ale vystupuje a zostupuje z nich ako zo schodov. "To je ale debil!" hovorím Evke, chcem ju na rozlúčku pobozkať na líce, ale šikovne sa mi uhne.
Sme pred domom. Zrazu ležím na zemi. "Nestrkaj do mňa!" - kričím na Jara. Jaro ma ale nevníma a tackavým krokom sa pohne smerom z kopca...
...