Formát A6, vychádza v máji 2012
UKÁŽKA:
... Nové Město pod Smrkem, 12.XI.1985 z listu odo mňa Ľubošovi
Ja Vás zdravím, vzácny priateľu!
Toš, dostalo sa mi cestou Joža, nášho spoločného priateľa, tej cti obdržať Vašu novú adresu. Že Bor u Tachova. Tak to ste si, priateľu, zrejme veľmi nepolepšili. Ale mali ste, Vy kujon, pravdu, keď ste hovorili "chlapci, ale mňa už nemôžu ďalej preložiť" (teda teraz momentálne neviem, či ten Váš slávny Bor je ďalej ako Tachov). Zato na mňa je to porekadlo ako vyšité. Vy kujon, mňa strelili asi 250 km severozápadne od Bílku, takže teraz to mám najkratšou štrekou domov cca 510 km. A teraz sa držte- robím výkonného práporčíka! Hmotná zodpovednosť jak sviňa...
...Viete, ja tej vojne nie a nie prindut na chuť. Neviem, ako Vy, ale asi by som dal aj ďalšie 2 roky života, len aby sa tento už prevalil (teda nech by hoci zajtra bolo aj 13.XI.1988). Ale to sú také tliachačky, ktoré mi hovno pomôžu. Je to strašná dialektika - na jednej strane ten čas letí ako celkom rýchlo (jednotlivé dni) a na druhej strane sa to vlečie (ako celok). Veď uznajte: už je za nami takmer 43 dní (čo je potešujúce), no na druhej strane je za nami ešte len 43 dní (čo je otrasné). Dialektika = schizofrénia ...
Bor u Tachova 14.11.1985 320:45 z listu od Ľuboša mne
Milý priateľu!
Dnes som bol polučivší Váš dopis. Veľmi ma potešil, nicht war? Ale musím Vám povedať, že to máte furt lepšie ako ja. Jednak preto, že sú tam socialistickí priatelia, jednak pre to, že ste to čo ste. Ja som totiž veliteľ bigošskej čaty. Ja, s mojimi úžasnými veliteľskými schopnosťami!
... Domov píšem vždy týždenne formou denníka. Reku nech to odkladajú, aby som si potom prečítal, ako som bol psychicky na dne. Pán doktor, neviete nejaký prostriedok, ako subjektívne skrátiť čas? Voľajaké aplikovanie teórie relativity. Na to Einstein vôbec nemyslel. Ale, nakonec on nebol v Bore. Mám jedinú útechu - lepší Bor jak Janovice. Moje dni sprevádza pesimizmus a chmúrna myseľ....
NMPS sedmnáctyho listopádu devatenácetosmdesátpět z listu odo mňa Ľubošovi
Vzácný to priateľu!
Pořád je to dobrý. Dyž jsem byl včera obdržel Váš dopis, řek jsem si, že odepíšu, tudíž není li již pravda. Proč? Zdál se mi to býti dobrý nápad. Tož tak. Priateľu, teda zodpoviem na Váš list, ktorý mám tutok pred sebú a priebežne čítam.
Áno? Jo? Tak pome. Čil mám službu a robím výstrojné listy, že by som s toho blinkal. Že 80. Ešte mám len 32. Ale šak čo. Vy nemáte hmotnú zodpovednosť, kerú bych Vám s vďakú dal. Aj s celú tú funkciu. No ale ja šak sa nesťažujem. Človek nikdy nevie, na čo kóň zdochne. Keď budem scet, odbachnem sa hocikedy (dennodenne vydávam patróny strážam a pištole aj s patrónmi deveťákom). Aha, aj číl mám pri sebe búchačku. Ale ako vidíte, píšem ďalej čiže som sa neodbachol. A ako sa poznám, asi bych sa aj tak netrafil. Ale bude ako bude, ako vravím, šak odbachnúť móžem nielen seba, ale hocikoho. Keď sa budem nudiť, postrieľam celé kasíno a dostanem sa do rozkazu ministra...
... a ešte k Vašej celkovej atmosfére. Váš list je tak presiaknutý pesimizmom, že som skoro plakal. Ale chápem Vás. Mňa tu normálne zavaľujú také vlny pesimizmu striedané čiastkovým optimizmom, ale to je šecko v riti. Ten Einstein to s tým časom nedomyslel. Pamätáte sa, ako v civile čas letel? Vlani o takomto čase už určite bol aspoň december. A ešte inak sa odbavujem, možno to pomôže aj Vám: totiž mám len 12-hodinové dni. Chápete? Tak mi čas rýchlejšie beží. Ja mám dnes už 4. januára 1986 (to je, čo?) Má to jedinkú nevýhodu - budem na vojne 2 roky....
Autori Ľ. Juráček (vľavo) a M. Galovič ešte v civile